Návrh spojovacích uzlov v oceľovom vystužovaní je kľúčovým aspektom zaistenia bezpečnosti a spoľahlivosti celého systému vystuženia, ktorý si vyžaduje osobitnú pozornosť z niekoľkých aspektov. Po prvé, sila uzla sa musí zhodovať s pevnosťou výstužného člena, ktorý je schopný prenášať osové sily, ohybové momenty a šmykové sily a nesmie sa stať slabým miestom v konštrukcii. Koncentrácia napätia v uzle sa musí vypočítať počas fázy návrhu a zaťaženia by sa mali rozložiť pomocou opatrení, ako sú výstužné dosky alebo rebrá, aby sa zabránilo lokalizovanému zlyhaniu.
Po druhé, výber spôsobu pripojenia je kritický. Bežné metódy zahŕňajú skrutkové spoje, zváranie a kolíkové spoje. Skrutkové spoje uľahčujú demontáž a nastavenie, ale stupeň skrutiek a predpätie musia spĺňať požiadavky. Zvárané spoje poskytujú kontinuitu a vysokú pevnosť, ale kvalita zvárania a zvyškové napätie musia byť kontrolované. Čapové spojenia sú vhodné pre kĺbové uzly, umožňujúce určitú rotáciu, ale musí sa overiť pevnosť čapu v šmyku.
Po tretie, tuhosť a flexibilita uzla musí byť vyvážená. Príliš tuhé uzly môžu viesť ku koncentrácii napätia, zatiaľ čo príliš flexibilné uzly môžu spôsobiť nadmernú deformáciu. Obmedzenia uzla by sa mali určiť na základe celkového správania vystužovacieho systému počas fázy návrhu. Napríklad uzol musí byť schopný prispôsobiť sa určitým posunom v dôsledku teplotných zmien alebo sadania základov. Ďalej nemožno prehliadnuť konštrukčné detaily uzlov, ako je usporiadanie zvarov, rozstup a okrajová vzdialenosť skrutiek a implementácia protikoróznych opatrení. Tieto detaily priamo ovplyvňujú odolnosť a únavovú životnosť uzlov.
